Kontakt:

Návštevnosť:

Napíšte nám:

História

Historický vývin obce

historiaPrvá písomná zmienka o obci pochádza z roku 1245. Je ňou hromadná dedina. Tú predstavuje zástavba z druhej polovice 19. storočia a zo začiatku 20. storočia, charakterizujú ju hlinené omazané a obielené trojpriestorové domy na podmurovke, ktorá sa smerom nadol rozširuje a je zvýraznená tmavým omazaním. Domy postavené v tomto období majú valbavé strechy pod slamou, ktorá je stupnovite kladená a spevnená na hrebeni koníkmi. Asymetricky predlžená strecha na dvornej strane vytvára stĺpovú pavlač.
Názov obce v roku 1245 sa uvádza vo forme Villa Balugd a odvádza sa od maďarského slovného základu vo význame ľavý. V roku 1337 sa forma názvu zmenila na Bologh, v r. 1427 - Balok, 1630 - Baloghd, 1746 - Bologd, 1903 - Bolog, 1906 - Bologd a 1948 - Blažice.

histPísmo sa v našej oblasti rozšírilo až po príchode kresťanstva v 12. storočí. Z čias, ktoré tomu predchádzali, zdrojom našich vedomostí o živote ľudí sú iba hmotné pamiatky, ktoré sa po nich zachovali: pozostatky domov a hospodárskych budov a ich vybavenie, ako aj hroby, do ktorých podľa tradícií ukladali s mŕtvymi aj potreby na poslednú cestu - t.j. nádoby s potravinami a nápojmi, predmety osobnej potreby i pracovné nástroje.
Poklad bronzových šperkov (prstenov, náramku, častí náhrdelníka), ktorý daroval v roku 1876 novovznikajúcemu hornouhorskému (terajšiemu Východoslovenskému) múzeu v Košiciach Á. Tordassy s údajom, že ho našiel v katastri obce, vtedy zvanej Bologd.

Skutočným objaviteľom Blažíc ako významného archeologického náleziska bol PhDr. Ján Pástor, CSc., pracovník Východoslovenského múzea v Košiciach. Už v 50-tych rokoch tohto storočia zistil bohaté náleziská a v roku 1958 prikročil k ich odbornému skúmaniu po dobu 15- tich rokov.
V polohách Dorina, Pod lesom, Pod baňou a Nad železnicou boli objavené stopy osídlenia z mladšej doby kamennej - z konca 5. tisícročia pred n. l. Kedže meno ľudu, ktorý tu vtedy žil nepoznáme, označujeme ho názvom "bukovohorská kultúra".

histO tom, že na mieste Blažíc bol život aj v dobe bronzovej svedčí už spomínaný nález z minulého storočia. V polohe Dorina boli odkryté síce nie veľmi početné, ale výrazné stopy zo staršej doby železnej, t.j. 6.- 5. storočia pred n.l.
Tomu, že sa v archeologickej literatúre píše o "blažickom type", vdačíme za objav rozsiahlej hrnčiarskej dielne z doby rímskej z konca 2.- 4. storočia n.l.
Z tejto doby bolo nájdených 27 hrnčiarskych pecí, v ktorých kedysi vypalovali velmi kvalitné, na rýchlorotujúcom hrnčiarskom kruhu točené nádoby. Sú rôzne tvarované, prevažne misy, ktorých ladné línie sú často vzorom aj dnešným hrnčiarom.

Osada v Blažiciach v dobe rímskej pozostávala z domov velkosti 4 x 5 m, postavených z drevených kolov, medzi ktorými bola prútová výplet. Túto kvôli udržaniu tepla a izolácie od vonkajšieho vlhka omazali hlinou. Zachovali sa početné zlomky tzv. mazanice (hlavne prepálenej konštrukcie stien). V týchto domoch bývali rodiny podobného zloženia ako sú dnešné.
V roku 1969 pri výstavbe ihriska sa podarilo objaviť hospodársky objekt, v ktorom sa nachádzali zlomky nádob, príznacných pre staroslovanské obyvateľstvo z 8.-9. storočia, ktoré už vtedy obývalo miesto dnešnej obce.

Rok 1325, kedy Peter, myšliansky prepošt, prepúšta jágerskému biskupovi Chanidinovi majetok Keren v Zemplínskej stolici za desiatky dedín, medzi ktorými sú spomenuté aj Blažice, v tom čase Bologd. Pocas vlády krála Arpáda bol majetok darovaný rodine Lapispatakého, ktorý býval v Ďurkove. Na základe rozhodnutia župy, majetok pripadol premonštrátom so sídlom v Nižnej Myšli.
V roku 1562 obec mala 7 porty. Jednu z týchto vlastnil obyvateľ z Blažíc menom Molnár. Celý tento majetok bol kráľom v roku 1575 darovaný Kataiovi Ferencovi. Ďalšia zmena majetku je zdokumentovaná až v 17. storočí a to tak, že vlastníctvo k tomuto majetku bolo často menené až po posledného vlastníka z tohto obdobia, ktorým boli košickí jezuiti.

Obec v tomto období mala 629 katastrálnych jutár. Obyvateľov v obci bolo 341, z toho 191 Slovákov, 147 Maďarov a 3 inej národnosti. Veriacich v obci bolo 310 rímskokatolíkov, 22 grékokatolíkov, 6 reformovaných a 3 židia.
Obyvateľstvo sa zaoberalo poľnohospodárstvom, ale hlavnou obživou bol chov srnčej zveri, popri tom sa však prudko rozmáhali remeslá. V tom čase obec mala 70 obytných domov a jednu cirkevnú rímsko - katolícku školu.
Podľa lexikónu z roku 1773 sa tu rozprávalo po maďarsky. V roku 1851 sú Blažice slovensko - maďarskou dedinou, so slovenskou väcšinou.
Podľa maďarského sčítania ľudu z roku 1900 tu bolo zapísaných 275 Slovákov.
Od prelomu storočí sa datuje zhruba aj nástup tvrdej maďarizácie (aplikáciou Aponyiho zákona), ktorej dôsledkom sa slovenčina ako hovorový jazyk našich spoluobčanov vytráca nielen zo školských lavíc, ale aj z dvorov a ľudských domovov.

Nastáva ťažké obdobie, ktoré je umocňované hospodárskym úpadkom Rakúsko-Uhorskej monarchie a vrcholiace začiatkom I. svetovej vojny v roku 1914.
Ani rozpadom monarchie sa nedosiahli v našej obci želatelné zmeny - naďalej trvajú predvojnové pomery, takže najnadanejšie deti z našej obce odchádzajú za vzdelaním na Slovensko. Postupná hospodárska normalizácia bola v krátkej dobe prerušená začiatkom II. svetovej vojny. Sovietska armáda donútila nemeckých vojakov k ústupu dňa 18. januára 1945, kedy bola naša obec aj oslobodená.

Erb obce Blažice

Samotný erb obce je najdôležitejším symbolom a identifikátorom obce, z neho sa objektívne vyvádzajú aj ďalšie dva základné symboly, a to pečať a vlajka obce. Napriek tomu, že obec Blažice sa spomína už v roku 1245, ako Villa Bolugd a má za sebouviacstoročnú históriu, musíme konštatovať, že sa nám podarilo doložiť až velmi neskorý pečatný symbol z 19. storočia.

Pečať obce Blažice

Pečať obce Blažice je okrúhla s kruhopisom OBEC BLAŽICE, uprostred aplikuje obsah erbu v zjednodušenej linke. Priemer pečate je 35 mm. Obecná vlajka s dvojitým zástrihom je v prvom hornom a poslednom dolnom zástrihu bielo - žltá, resp. žlto - biela. Stredný cíp v pokračovaní od žrde je celý zelený. Vlajka má pomer strán 2:3.